Príhovor zborového farára k hodnoteniu roka 2025

Príhovor zborového farára k hodnoteniu roka 2025

Svet paradoxov:
Ľudia chcú mať svätých farárov,
ale nemodlia sa za nich.
 
Ľudia denne žiadajú od farárov finančnú pomoc,
ale ich osobnú chudobu zároveň.
 
Chcú od neho aktivitu a všestrannosť rozhľadeného,
ale aj otvorené dvere vždy keď zazvonia.
 
Chcú aby bol chápavý,
ale keď on prejaví svoju ľudskosť, milosrdenstvo nepoznajú.
 
Výpis z matriky chcú na počkanie,
ale na zborovú brigádu nikdy nemajú čas.
 
Chcú mať farára v každej obci, aby na služby Božie mohli prísť pešo, ale svoje deti k Bohu ani vtedy nie sú ochotní priniesť.
 
 
My nič, farár a Boh všetko.
 
Zbor paradoxov:
 
Ľudia chcú mať živý zbor,
 ale sami v 
ňom žiť nechcú.

 Chcú, aby zbor rástol,
 ale ich viera zostáva detská.


 Chcú, aby cirkev bola otvorená,
 ale nechcú, aby ich niekto napomenul.


 Chcú ma
ť spevokol, mládež, deti, rodiny,
 ale pr
ísť pravidelne je pre nich priveľa.

 Chcú, aby farár kázal krátko,
 ale aby povedal všetko.


 Chcú, aby sa v zbore konala misia,
 ale nechcú sa jej zú
častniť.

 Chcú, aby sa menilo srdce sveta,
 ale nie ich vlastné.


 Chcú, aby cirkev bola svetlom,
 ale im sta
čí žiť v tieni.
 
My chceme požehnanie zboru,
 ale bez obete, bez krí
ža, bez Krista.
Zdroj: internet


Svet paradoxov a zbor paradoxov nie je niečo imaginárne ale niečo reálne, čo sa stretáva tu – v nás. Nie tam „vonku“, u tých druhých, ale v našich postojoch, slovách a skutkoch.
Paradoxy, v ktorých žijeme, nie sú nové. Už proroci, apoštoli a sám Kristus čelili nepochopeniu, ľudskej vlažnosti aj povrchnosti. Cirkev, akokoľvek sa menia časy, nesie v sebe stále to isté napätie medzi očakávaniami ľudí a Božím povolaním, ktoré nezávisí od ľudskej priazne. A po rokoch života v týchto paradoxoch nám to už nepríde ako nič nezvyčajné, nič nad čím sa pozastavíme ale mnoho z tých vecí berieme ako samozrejmosť. 
Zabúdame trocha na to, že cirkev, jej zbory a svet nie sú to isté. Cirkev žije vo svete, ale nepatrí svetu. Preto sa nemôže riadiť momentálnymi trendmi ani náladami spoločnosti. My ako zbor máme to, čo Pán Boh dal svojej cirkvi  – slovo, na ktorom stojíme, ktoré je nemenné a pevné ako skala.
Ale keďže žijeme vo svete, dotýka sa nás všetko, čo sa v ňom deje. Trojročná vojna v našej blízkosti, vojna a neustále konflikty v Izraeli, zvyšujúce sa ceny, ubúdanie trpezlivosti, rastúci strach zo zodpovednosti, viac sa rozdeľujeme, osočujeme, urážky a podozrievanie sú naším každodenným rituálom. Ľudia sa viac uzatvárajú do seba, utekajú pred vzťahmi, pred záväzkami, pred službou, pred krížom – akoby sme sa báli otvoriť, báli riskovať, báli žiť vieru naplno. Áno, aj keď to otvorene nepovieme, bojíme sa – hanbíme   sa – za vieru.
Niekedy utekáme do bezpečia svojich zborových domov a kostolov, kde sa posťažujeme, povieme si niečo o Pánu Bohu, ale akoby tam končil svet viery. Akoby som si len tam mohol o sebe dovoliť tvrdiť, že som kresťan. Tam môžem vziať do ruky Bibliu, i keď aj vtedy je to niektorým proti srsti. Ale znova - svet viery tam nekončí. Práve tam, za dverami kostolov a zborových domov, začína naše poslanie.
Pozeráme ako nás je málo. Ako postupne, z roka na rok ubúda ochotných ľudí v zbore. Hľadáme vinníkov, sťažujeme sa na všetko okolo nás... ale jedine uvedomenie si, že za dverami kostola alebo zborového domu to nekončí, ale začína, nám dokáže skutočne pomôcť. Ježiš hovorí: vy ste svetlo sveta a soľ zeme. 
Aj mne sa príjemne rozpráva v kostole na kázni, na našich zborových stretnutiach, biblických hodinách alebo večierniach. Viem, že tam ma ľudia počúvajú, nie so všetkým budú súhlasiť, ale nikto ma neodsúdi za to, že rozprávam o Kristovi, že vykladám Božie slovo. Ale keď mám ísť niečo povedať na námestie alebo na vianočné posedenie v škole, či inde za múry kostola, vtedy to už nejde tak ľahko. Je ťažké rozprávať o Kristovi ľuďom, pre ktorých Kristus nie je dôležitý. Je ťažké rozprávať a vykladať Božie slovo v skupine, kde je Boh a cirkev na posmech.
Aj preto chodievam pravidelne do Reedukačného centra v Tornali. Tam sa stretávam s chlapcami z celého Slovenska – väčšina z nich nepatrí do nášho zboru, ani do našej cirkvi. Tam ma rýchlo prekuknú, kedy používam len zbožné frázy a kedy to je skutočná viera, ktorú sa snažím žiť v každodennosti. Tam mi nepomôže hrať sa na duchovného „superhrdinu“, lebo som veľmi rýchlo schladený poukázaním na moje pády. A predsa sa tam deje niečo veľmi podstatné: v bežných činnostiach a rozhovoroch rozprávame Božie slovo, rozprávame sa o živote, o vine, o odpustení, vždy keď je to možné ukážem na Ježiša Krista ako východisko a pomoc pre ich život, vždy pripomeniem, že v Bohu je Otec, ktorý nesklame, ale naopak lieči a posúva vpred. Robím to preto, lebo ak má platiť, že chcem žiť vieru v každodennosti, tak sa musím inšpirovať od nášho Majstra Ježiša, ktorý šiel tiež tam, kam by možno ďalší „veriaci“ nešli. Išiel za múry synagógy. Vošiel napríklad do domu mýtnika Matúša –zlodeja, vyberača daní, človeka, ktorého spoločnosť zavrhla. Ježiš sa s ním posadil za stôl. A práve tam sa začalo obrátenie.
Vy drahí bratia a sestry, nemusíte chodiť nikde ďaleko, vy ste pozvaní ak s vierou vojdete do vášho domu. To je to najnáročnejšie misijne pole. Služba, ktorú farári vykonávajú, že chodia so zvesťou na námestia, do škôl, nemocníc, reedukačných zariadení, domovom seniorov...atď. túto službu každý z vám môže vykonávať vo svojom dome. A je to rovnaká služba, ako tá ktorú robia farári. Rovnako vzácna, rovnako dôležitá a rovnako ťažká. Lebo aj naše domovy sú miesto, kde nás rýchlo prekuknú, či sme sa naučili len pár náboženských fráz alebo či chceme žiť úprimne podľa Božieho slova. Tam tiež vidia naše pády a podávame svedectvo tým, či sa vieme k ním postaviť ako pokorní služobníci alebo ich zakrývame a obhajujeme. Áno, misijne pole každého z nás je náš domov, naša rodina. 
A ako vážne to berieme sa prejaví aj v živote zboru. Zbor totiž nie je javisko, kde jeden hrá za všetkých. Zbor je len tak silný, ako sú silné rodiny, ktoré ho tvoria.  Viem, že toto je ťažké vnímať vo svojom živote, keď sme životy rodín oddelili od života viery v zbore. A výsledok toho je aj naše neustále delenie (Tornaľa-Kráľ; slováci-maďari....atď). Ak nevládzeme ani rodinu vnímať ako súčasť zboru, ako by sme mohli  pár dedín držať ako jeden zbor... ?! A to nehovorím o tom, že sa máme vnímať aj ako súčasť celej cirkvi.
Ak má byť náš zbor živý, v prvom rade to musí vychádzať z našich rodín. Musíme byť ochotní meniť sa, rásť a obetovať. Nie iba hovoriť o láske, ale ju aj konať. Nie iba snívať o diakonii, ale ju vytvoriť.
Je zvláštne, že po viac než tridsiatich rokoch existencie cirkevného zboru stále nemáme vlastnú diakoniu – službu pomoci druhým, ktorá by bola viditeľným ovocím viery. Takéto úplne konkrétne žitie evanjelia.... Ako je to možné? Možno preto, že diakonia sa nezačína tam, kde máme prebytok, ale tam, kde sme ochotní sa niečoho vzdať – času, pohodlia, financií. A práve tam sa ukazuje, či sme ochotní niesť kríž, alebo len hľadať komfort a hovoriť o tom ako nám záleží na rozvoji zboru.
Napriek všetkým slabostiam však verím, že Boh koná. Boh svojich neopúšťa. Vidím to v ľuďoch, ktorí prichádzajú, modlia sa, pomáhajú, povzbudzujú. Vidím to v deťoch, ktoré sa učia modliť, v mládeži, ktorá sa pýta, v starších, ktorí nesú vieru ako tiché svedectvo, ktoré drží tento zbor. V tomto vidím nádej. Lebo Boh aj z malej iskry dokáže zapáliť plameň.
Preto nech je aj pohľad na rok 2025 svedectvom o tom, že Boh pôsobí aj cez našu krehkosť. Že aj tam, kde my nič – Boh všetko.
Nech náš zbor nie je len miestom, kde sa stretávame, ale spoločenstvom, ktoré žije Kristom v každodennosti. Zbor, ktorý je súčasť cirkvi žijúcej vo svete, ale nie podľa sveta. Zbor, ktorý má odvahu otvoriť dvere, srdce aj ruky. Zbor, ktorý vie niesť kríž – nie zo smútkom, ale v nádeje na víťazstvo.
 
Matúš Korenko
Zborový farár