Ako starozmluvný izraelský ľud túžil kedysi po chráme ako po mieste, kde sa jedinečným spôsobom možno stretávať s Hospodinom, slúžiť Mu a obetovať, tak od r. 1947 po presídlení 120 evanjelických rodín zo Zakarpatskej Ukrajiny na Slovensko do bývalého šafárikovského okresu začalo túžiť aj po novom duchovnom domove, vyznávajúc so žalmistom: „Duša mi túži, ba až prahne po sieňach Hospodinových, lebo lepší je deň v Tvojich sieňach ako inde tisíc (Ž 84, 3.11).  

V Novom Klenovci, kde predtým tieto rodiny bývali, žili veľmi intenzívnym náboženským životom. Bolo preto prirodzené, že tieto evanjelické rodiny (rozdelené do 14 dedín), z ktorých sa najviac, a to 50 rodín dostalo do obce Kráľ a susedných Aboviec (35 + 15), začali veľmi túžiť po evanjelickému duchu zodpovedajúcom chráme. Poskytovaná možnosť cirkevného života v tamojšom chráme Reformovanej kresťanskej cirkvi, ktorú od začiatku príchodu naplno využívali, ich dostatočne neuspokojovala, a preto túžba po vlastnom chráme sa stupňovala. Takáto úprimná požehnaná túžba nemohla zostať nesplnená. Hospodin sa k nej priznal a tak ako kedysi Izraelcom umožnil jej splnenie, 15.  júla 1967 bolo vydané stavebné povolenie zo strany štátnej správy, čo je dôkazom pochopenia túžob veriacich od štátu i od vedenia našej cirkvi.

Dňa 27. júla 1969 bol slávnostne položený základný kameň za veľkej radosti a nadšenia veriacich. Základný kameň nového – druhého kostola v zbore – slávnostne posvätil br. Ondrej Figuli, senior Rimavského seniorátu, za asistencie br. Pavla Slanču, ako konseniora a br. Vladimíra Gála, domáceho šafárikovského farára, ako aj za účasti domácich neúnavných funkcionárov: Michala Turisa – kurátora, Michala Antala, Juraja Kováča a horlivého čestného presbytera Juraja Slopovského. Základný kameň bol položený v zmysle apoštola slovami: „Lebo nik nemôže položiť iný základ okrem toho, čo je položený, a tým je Ježiš Kristus“ (1K 3, 11).

Do veľkolepého diela, spoliehajúc sa najmä na vyššiu pomoc, sa s nadšením pustilo už 70 rodín v Králi a Abovciach. Stavba sa realizovala ako dielo, ktoré má byť výrazom ich pevnej viery v trojjediného Pána Boha. Tú im kedysi s veľkou láskou vštepovali do sŕdc ich rodičia v rodnom zbore. Dielo sa malo stať svedectvom ich vernosti a lásky k Pánovi, miestom pokánia i miestom duchovnej útechy. Nemožno si však myslieť, že by sa bolo i pri všetkých úsiliach zabúdalo na slová Ž 127,1: „Ak Hospodin sám nestavia dom, márne sa namáhajú jeho stavitelia.“
Stavba netrvala dlho (keď myslíme napr. na stavbu Jeruzalemského chrámu), predsa však aj tie tri roky boli dobou ťažkej skúšky, ktorá mala preveriť, či u tamojších veriacich ide len o chvíľkové nadšenie, alebo o skutočnú túžbu podopretú dostatočne pevnou vôľou a vytrvalosťou. Vtedy, keď bola núdza najväčšia, Božia pomoc bola najbližšia. V ťažkej finančnej tiesni najprv s ochotou a štedrou pomocou pomáhajú dobrovoľnými zbierkami veriaci vo všetkých zboroch seniorátu, ďalej ochotne pomáha vedenie našej cirkvi vo forme podpory, pôžičky, ako aj podporou zo Svetového luteránskeho zväzu a, samozrejme, ani domáci vo viere nezostávajú nečinní: okrem matkocirkvi prispievaj aj ostatné fílie domáceho zboru.

Za takejto výdatnej pomoci sa dielo končí a opäť za pomoci Hospodinovej prichádza významný a radostný deň 17. septembra 1972, deň slávnostnej posviacky chrámu. Tento deň sa stáva nezabudnuteľným nielen v dejinách zboru, pre hostí, inoveriacich a všetkých prítomných, ale najmä pre evanjelikov – všetkých rodákov z Nového Klenovca, ktorých je v súčasnosti veľa roztrúsených v mnohých iných evanjelických cirkevných zboroch na Slovensku. Vzácne dielo posvätil br. generálny biskup prof. Dr. Ján Michalko. Slávnostnými kazateľmi boli bratia: Pavel Slančo, senior Rimavského seniorátu (v reči slovenskej) a dr. Vojtech Ivanich, senior Gemerského seniorátu (v reči maďarskej). Liturgiou poslúžili bratia Ján Turis a Ondrej Hruška, farári - rodáci z Nového Klenovca a Pavel Slosiarik, farár v Klenovci. Históriu stavby prečítal domáci kňaz Loránt Štrompf, ktorý takmer od začiatku stavby mal na starosti celý cirkevný zbor.

Je ťažké vyjadriť neúnavnú horlivosť obetavosť a ochotu, ktorú dokázali všetci cirkevníci podieľajúci sa na vznešenom diele. Veď už aj od posvätenia chrámu v horlivosti neustali: hneď v nasledujúcom roku sa zakúpil elektrofonický dvojmanuálový organ s pedálmi a v r. 1975 moderné teplovzdušné kúrenie, pre ktoré v ďalšom roku pristaval k chrámu murovaný prístrešok. Takto bol kostol skompletizovaný a stal sa príkladom húževnatosti a lásky k Pánovi.

Kostol so svojou zdvihnutou vežou nech ako zdvihnutý prst vždy pripomína, že bola generácia (mnohí už v Pánu odpočívajú), ktorá už v tejto modernej dobe dokázala dvíhať tieto múry ako dôkaz svojej viery a priznávania sa k Pánovi. Nech dá Pán, aby toto dielo vždy zostalo miestom udeľovania Jeho pomoci a útechy, miestom, kde On ako pravý Boží Syn bude vyznávaný ako živý Pán neba i zeme, života i smrti.






L. Štrompf - uverejnené v cirkevných listoch október 1989